MUDr. Alojz Rosina

Začiatky rehabilitácie na Spiši, alebo "Mojím hobby je medicína". Prínos MUDr. Rosinu v období, keď medicínske odbory, ako napríklad rehabilitácia, ešte neboli samostatne definované spočíval najmä v starostlivosti o pacientov s Parkinsonovým syndrómom. Rosinova práca prispela k rozvoju lekárskeho poznania a prístupov v starostlivosti o pacientov.

Raný život

Alojz Rosina sa narodil 15. mája 1931 v meste Púchov, konkrétne v časti známej ako Horné Kočkovce. V tom čase boli Horné Kočkovce samostatnou obcou, ktorá sa začiatkom 19. storočia spojila s Púchovom. Spojenie oboch obcí bolo podmienené záväzkom vybudovať školu a spoločenský dom, avšak nie je známe, či sa tieto plány naplnili.

Alojz Rosina bol druhým dieťaťom Pavlínky a Františka Rosinu, po staršom bratovi Viktorovi. Neskôr sa rodina rozrástla o ďalšie dve dcéry, Annu a Máriu. Rodina Rosinovcov žila v skromných podmienkach, čo bolo typické pre mnohé rodiny na Slovensku v tom období.

Ján Rosina – Papradňan: Ľudový fyzioterapeut

Starý otec Ján Rosina, prezývaný "Papradňan", bol známy slovenský ľudový liečiteľ a fyzioterapeut. Prezývka "Papradňan" vznikla na základe jeho práce na farskom hospodárstve v Papradne, kde pracoval najmä s koňmi. Táto súvislosť s farským hospodárstvom v Papradne ho odlišovala od iných jednotlivcov s rovnakým priezviskom, keďže v regióne bolo viacero Rosinovcov.

Ján Rosina bol väčšinou samouk. Vedel čítať a písať, no nemal formálne vzdelanie v aritmetike. Základy matematiky sa naučil v miestnej krčme, kde platil iným, aby ho naučili počítať. Toto vzdelanie využil vo svojej neskoršej kariére obchodníka. Kúpil a predával rôzne tovary, vrátane tovaru z Poľska, ktorý predával na trhoch v Púchove.

Jeho vstup do oblasti ľudového liečiteľstva začal počas jeho vojenskej služby. Po tom, ako uviedol, že vie čítať, písať a pracovať na farskom hospodárstve, bol pridelený k vojenským ošetrovateľom, tzv. "lapiduchom". Skúsenosti s liečením vojenských zranení sa stali základom jeho neskoršej práce ako liečiteľ.

K rozhodujúcej udalosti v živote Jána Rosinu došlo, keď utrpel vážne zranenia pri nehode s koňmi. Stalo sa to pri železničnom priecestí v Horných Kočkove. Keď sa približoval k priecestiu, začala rampa zvoniť a červené svetlá sa rozblikali. Kone sa splašili a voz sa rozbehol smerom k priecestiu. Rampa ho zachytila, spôsobujúc mu zlomeninu hrudného koša. Po nehode ho lekár označil za mŕtveho, ale jeho brat nesúhlasil s diagnózou a požiadal o transport do nemocnice. V Trenčíne ho liečili obkladmi ľadu, a po niekoľkých dňoch sa zotavil.

Tento zážitok mal zásadný vplyv na jeho život a inšpiroval ho k tomu, aby sa stal ľudovým liečiteľom. Po uzdravení začal pomáhať ľuďom s rôznymi zdravotnými problémami, najmä s úrazmi pohybového aparátu, ako sú vykĺbené kĺby, bolesti chrbtice a vyvrtnuté členky. Jeho povesť sa rozšírila a ľudia z celého okolia ho vyhľadávali. Svoje služby poskytoval zadarmo, pretože bol vďačný za svoj "návrat k životu".

Rosina používal efektívne metódy, ktoré si osvojil počas svojho života a pozorovania. Napríklad, keď niekto prišiel s vyvrtnutým členkom, okamžite mu ho upravil priamo na železničnej stanici. Pri vykĺbených ramenách použil techniku, pri ktorej vložil vankúš pod pazuchu, vytvoril páku a kĺb vrátil na svoje miesto.

Aj keď Ján Rosina nemal formálne lekárske vzdelanie, jeho zručnosti a metódy boli uznávané aj lekármi. Niektorí ho odporúčali svojim pacientom, keď si nevedeli rady. Rosina sa stal dôveryhodným a rešpektovaným liečiteľom v regióne.

Tieto fyzioterapeutické vedomosti neskôr prevzala jeho nevesta Pavlína Rosina, ktorá ich odovzdala svojmu synovi Alojzovi. Alojz Rosina sa neskôr stal známym rehabilitačným lekárom a založil niekoľko rehabilitačných centier v Slovenskej republike, vrátane tých v Starej Ľubovni, Levoči a Poprade. V Levoči založil aj masérsku školu pre nevidomých a slabozrakých.

Z rodinnej kroniky

Otec Alojza Rosinu, František Rosina, sa narodil v roku 1902. Za manželku si vzal Pavlínu, rodenú Šelestiakovú, ktorá sa narodila v roku 1908 a pochádzala zo Streženíc, dediny na druhej strane Váhu oproti Horným Kočkovciam. Pavlína bola veľmi praktická, obetavá a racionálna žena. Spomínal sa jeden incident, kedy bola poverená strážením detí. Na podnet niektorého člena rodiny, aby upravila správanie sedemročného chlapca, ktorý sa správal nezvládnuteľne, odpovedala: „Dali mi tie decká, aby som na nich toto poobedie dohliadla. Oni ich, zdá sa, vôbec nevychovávajú a keď to začnem robiť ja, povedia mi, že som stará striga.“

František Rosina, po narodení svojho prvorodeného syna Viktora, odišiel v marci 1926 za prácou do Kanady. Vrátil sa v roku 1930. Počas svojho pobytu v Kanade pracoval na stavbe železnice, kde upravoval terén a nosil koľajnice. Neskôr sa dostal na stavbu priehrady, kde si viac obľúbil svoju prácu. V Kanade si všimol, že ľudia na rôznych pracoviskách pracujú rôznymi spôsobmi, a sám si osvojil mnohé zručnosti. Po zranení strelmajstra sa František odvážil prihlásiť na miesto strelmajstra, kde mal klásť dynamit. Pri svojej prvej skúsenosti s dynamitom však nezohľadnil dĺžku zápalnej šnúry a mal šťastie, že výbuch prežil.

Po čase sa František stal žeriavnikom, keď sa od žeriavnika, ktorý odišiel na inú stavbu, naučil obsluhovať žeriav. Táto práca bola lepšie platená než obyčajný stavebný robotník.

V priebehu svojho pobytu v Kanade zažil aj zvláštnu príhodu, keď grizly medveď kradol potraviny z ich tábora. František nastražil oko z oceľového lanka, ktoré sa použilo na chytenie malých zvierat. Grizly sa naozaj chytil, ale vznikol problém, keď sa medveď začal oslobodzovať a spôsobil rozruch. Našťastie František nemal svedkov a do medveďa sa neprihlásil, takže konflikt bol vyriešený, keď medveďa museli zastreliť.

V roku 1932 František počul v rádiu, že v Kanade je veľmi lacná ruská pšenica, aj keď bol rok neúrodný. Neskôr, v roku 1945, sa dozvedel, že aj na Ukrajine bola pšenica v dôsledku neúrody veľmi lacná, ale Stalin vtedy vyviezol úrodu do západných krajín, čo spustilo hladomor na Ukrajine, ktorý si vyžiadal milióny obetí.

Po návrate z Kanady si František za svoje zarobené doláre kúpil pole v oblasti Púchovského chotára, známej ako Kráčiny. Na tomto poli pestoval obilie a zeleninu pre svoju rodinu. Neskôr postavil väčší dom pri Váhu, ktorý bol v tej dobe najväčším domom v Horných Kočkovciach. Architekt mesta, ktorý mu navrhol tento dom, mu povedal, že keď priniesol doláre z Kanady, jeho dom musí byť výnimočný a pozdvihnúť ulicu.

František sa zároveň venoval obchodu s látkami. Každý týždeň chodil do Trenčína na trh, kde predával látky. Raz sa stala zaujímavá príhoda s jeho koňom, ktorý sa zvykol zatínať. František, ktorý sa ponáhľal, vyskúšal netradičný spôsob, ako koňa prinútiť k pohybu. Utrhol šúpolie z kukuričného poľa, podpálil ho a umiestnil ho pod chvost koňa, čo koňa nakoniec pohlo vpred.

František mal spolu štyri deti. Jeho najstarší syn Viktor sa stal ekonómom v Púchovských gumárňach a neskôr vyučoval ekonómiu na vysokej škole. Jeho dve dcéry, Anna (narodená v 1937) a Mária (narodená v 1943), pracovali v gumárňach a obchode.

MUDr. Alojz Rosina - život

Alojz Rosina sa rozhodol stať lekárom, pravdepodobne pod vplyvom svojho dedka Jána, ktorý bol pre neho veľkým vzorom. Cesta k tomuto cieľu začala po skončení piatich tried základnej školy, keď ho rodičia zapísali na osemročné gymnázium v Trenčíne, kde nastúpil do internátu.

Počas štúdia na gymnáziu sa vyskytli viaceré udalosti, ktoré ovplyvnili jeho výchovu. V jednej situácii, počas hry na naháňačku, sa vychovávateľ rozhodol potrestať chlapca menom Cang. Ten sa však vzoprel a vychovávateľ ho nezvládol chytiť, pretože Cang bol trénovaný atlét. Po tomto incidente sa vychovávateľ Cangovi ospravedlnil a uložil pravidlá pre ďalšie hry.

Ďalším incidentom, ktorý ovplyvnil Alojza, bolo rozhodnutie jeho otca, Františka, ktorý zistil, že jeho synove známky sa zhoršujú. Otec nariadil, že Alojz bude cez víkendy dochádzať domov, kde sa pod jeho dohľadom musel učiť. Tento prístup, aj keď Alojzov otec nemal vysoké vzdelanie, mal na syna pozitívny dopad.

Otec mal jasnú predstavu o prázdninách, ktoré trávil Alojz s rodinou. Kým Alojz sa tešil na oddych, jeho otec určil, že prázdniny budú začínať prácou na poli. Tento prístup, aj keď Alojzovi spočiatku nevyhovoval, mal na jeho neskorší život významný vplyv.

Až keď Alojz dospel, začal si uvedomovať hodnotu týchto výchovných zásahov. Rozdiel medzi deťmi a dospelými spočíva v schopnosti vnímať potreby iných a byť ochotný pomáhať. Alojz, s veľkým rešpektom k otcovi, sa rozhodol venovať svoj život pomoci iným.

Po ukončení gymnázia v roku 1950 sa Alojz rozhodol študovať medicínu v Bratislave. Po dvoch rokoch štúdia prišiel príkaz, ktorý určil, že časť študentov musí prestúpiť na Karlovu univerzitu v Prahe, kde bola lekárska fakulta rozdelená na tri časti: všeobecné lekárstvo, hygienu a detské lekárstvo. Tento príkaz bol dôsledkom nedostatočného záujmu o hygienu na novej fakulte. Alojz, aj keď s odporom, prestúpil do Prahy, pretože vedel, že štúdium bude finančne náročné pre jeho rodinu. Neskôr sa k svojmu štúdiu na Karlovej univerzite vyjadril s obdivom, hodnotiac ho ako prestup do „innej dimenzie“. Pedagogický prístup, atmosféra a učivo na škole boli na veľmi vysokej úrovni.

V roku 1956 ukončil štúdium medicíny so špecializáciou na hygienu. Po ukončení štúdia sa stal odborníkom na rehabilitačnú medicínu a primárom. Neskôr sa stal zakladateľom masérskej školy pre nevidomých a významnou osobnosťou v oblasti rehabilitácie.

Začiatky lekárskej praxe

Prešov

Po ukončení štúdií v 1956 roku bol Rosina pridelený na pracovisko do Prešova. V päťdesiatych rokoch bola v povojnovej republike nedostatok lekárov, ako aj učiteľov, a štátna moc ich prideľovala do miest, kde bola potreba obsadiť tieto profesie. Tento proces bol riadený cez príkazy, ktoré sa nazývali umiestnenky.

Rosina sa opakovane pokúšal presunúť do iných lokalít, ale štátna moc bola neústupná. Po niekoľkých žiadostiach mu bolo oznámené, že aj keby našiel náhradu za seba, stále bude musieť ísť na východ Slovenska. Tento proces bol nevyhnutný a Rosina sa nakoniec dostal na východné Slovensko, kde prežil časť svojej kariéry, stretol manželku a vychoval šesť detí.

V Prešove bol Rosina iba krátky čas – niečo vyše pol roka. Počas tejto doby sa nevyjadroval o práci, ale spomínal na jeden incident, kde sa stretol s nedostatočnými hygienickými podmienkami v miestnych výrobniach (pekárne, cukrárne). Zatiaľ čo mal pochopenie pre drobné pochybenia, neakceptoval závažné nedostatky, ako napríklad nájdenie špaku od cigarety v chlebe. Tento postoj k povinnostiam si zachoval po celý život.

Spišská Stará Ves

V 1957 roku krajský šéflekár vyhlásil výzvu na zastupovanie obvodného lekára v Spišskej Starej Vsi, keďže tamojší lekár nemal dovolenku už dva roky. Rosina sa prihlásil na tento záskok. Tento krok sa ukázal ako kľúčový v jeho kariére, pretože v Spišskej Starej Vsi sa zoznámil so sestričkou Katarínou, ktorá sa v februári 1958 stala jeho manželkou.

Počas pôsobenia v Spišskej Starej Vsi začal Rosina experimentovať s fyzioterapiou, čím rozvíjal a zdokonaľoval prax, ktorú mal už z domu, z dedkovej praxe. Tento začiatok bol rozhodujúci pre jeho ďalší profesijný rozvoj.

Rosina následne pracoval ako obvodný lekár v Starej Ľubovni a Novej Ľubovni, kde mal rôzne profesijné funkcie, vrátane okresného hygienika. V tejto dobe bol stále nedostatok lekárov, pričom v roku 1958 bolo situácia v oblasti zdravotnej starostlivosti kritická.

Stará Ľubovňa

V Starej Ľubovni sa Alojz Rosina dozvedel o výzve štátneho tajomníka ministerstva zdravotníctva, ktorý ponúkol školenie pre štyroch lekárov zo Slovenska v Prahe u uznávaného odborníka na fyzioterapiu, MUDr. Karla Lewita.

Karel Lewit bol neurológ a zakladateľ modernej funkčnej diagnostiky a liečby vertebrogénnych ochorení v Československu. Bol priekopníkom v oblasti manuálnej reflexnej terapie. Do päťdesiatych rokov (1950) boli manuálne terapeutické techniky (manipulačná a mobilizačná liečba, manuálna trakcia) doménou nelekárskych profesií ako chiropraktici, osteopati a ľudoví liečitelia.

MUDr. Lewit sa narodil v roku 1916 v Ľubľane a bol zakladateľom tzv. Pražskej školy spolu s prof. Vladimírom Jandom, doc. Františkom Vélom a prof. Jánom Jiroutom. Tento prístup bol založený na vedeckých základoch manipulácie a bol považovaný za novú metodológiu liečby v oblasti fyzioterapie.

MUDr. Lewit spísal prvú uznávanú učebnicu manipulačnej terapie a prednášal lekárom v Československu, Nemecku, Anglicku, Francúzsku, USA, Austrálii, Poľsku, Bulharsku a neskôr v Sovietskom zväze. Po augustových udalostiach 1968 bol Lewit pozbavený titulu profesor a bol donútený opustiť neurologickú kliniku v Prahe.

V roku 1964 sa Alojz Rosina zúčastnil školenia u MUDr. Lewita, čo udivilo ministerstvo zdravotníctva, keďže lekár sa prihlásil na školenie v oblasti, o ktorú nebol záujem medzi slovenskými lekármi. Tento krok mal významný vplyv na jeho ďalšiu kariéru.

Prof. MUDr. Karol Lewit, DrSc. Wikipedia page

Po absolvovaní školenia v Prahe v 1965 založil Alojz Rosina rehabilitačné nelôžkové oddelenie v Starej Ľubovni. Toto pracovisko zahrňovalo ambulanciu, telocvičňu a vodoliečbu. Rosina sa stal prvým rehabilitačným lekárom v regióne, pričom školil aj personál, keďže odbor fyzioterapie bol v tom čase v začiatkoch.

Rosina čerpal inšpiráciu aj zo skúseností svojho dedka, Jána Rosinu (Papradňana), ktorý ho učil rôznym tradičným liečebným metódam. Tieto postupy sa stali základom jeho vlastných liečebných metód, ktoré kombinoval s modernou medicínou. Ďalšími významnými školiteľmi boli aj Pišta báči z Selíc, ktorý sa venoval tradičným liečiteľským praktikám.

Alojz Rosina sa tiež začal učiť nemčinu na odporúčanie MUDr. Lewita, aby mal prístup k odbornej literatúre o fyzioterapii, keďže v slovenčine bolo málo dostupných materiálov. Po získaní týchto vedomostí sa stal odborníkom, ktorý aplikoval tradičné metódy spolu s modernými prístupmi v liečbe pacientov.

Levoča

Do Levoče prišiel aj s rodinou v roku 1972. V tomto roku ho oslovil Ing. Michal Dzurňák, ktorý bol riaditeľom internátnej školy pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči. Tento riaditeľ dostal nápad vyučovať na škole masérstvo. Bol so svojím projektom na ministerstve zdravotníctva, kde dostal súhlas, ale na jeho otázku, či je nejaký učiteľ k danému odboru voľný, odporučilo mu ministerstvo, že v Starej Ľubovni je nejaký MUDr. Rosina, rehabilitačný lekár, tak nech sa dohodne s ním. Ing. Dzurňák to vzal na vedomie a zanedlho sa s doktorom Rosinom dohodli na spolupráci. A tak sa naša rodina sťahovala do Levoče.

Doktor Rosina začal v prvom rade pracovať v Levoči na novom rehabilitačnom pracovisku, lebo tam také pracovisko doteraz neexistovalo. Vlastne, rehabilitačné pracovisko musel vytvoriť od podlahy - tak ako v Starej Ľubovni. Vedenie nemocnice mu poskytlo priestory na Sédrii, kde bola poliklinika. Na prízemí vybudoval ambulanciu, vyšetrovňu, v suterénnych priestoroch, rozumej v pivnici vybudoval telocvične a vodoliečbu.

Je zaujímavé, že podobne ako v Starej Ľubovni, aj tu v Levoči a neskôr aj v Poprade si doktor Rosina všetky stavebné úpravy aj technické zariadenia projektoval úplne sám, žiadny stavebný projektant, žiadny stavebný dozor. To ukazuje na jeho obrovský zápal, ktorý mal pre rehabilitáciu. Raz sa vyjadril na otázku, aké má koníčky, takto: „Mojím koníčkom je rehabilitácia“... Nebolo to iba projektovanie, na veľký údiv murárov sa často zapájal aj do manuálnych prác na Sédrii (v pivnici).

Masérska škola pre nevidiacich

Pre školu nevidiacich a slabozrakých, kvôli ktorej vlastne prišiel do Levoče, postupne vypracoval skriptá, podľa ktorých sa masérstvo vyučovalo. Bol povestný pedant. Z rúk nevypustil nepodarok. Raz s úsmevom komentoval záverečné skúšky, že všetci učitelia sú v strachu a napätí, koľkí ich žiaci neprejdú, ale on nie. „Mne prechádzajú vždy všetci. Tak som ich pripravil.“ vravieval. A to nebol vyštudovaný pedagóg. Jeho študenti naň spomínajú s vďakou, lebo im dal nový život, spolu s riaditeľom Dzurňákom.

Osobne som poznal viacero nevidomých masérov a viacerí citovali jeho dobre mienenú vyhrážku, „ja vám to do tých hláv natlčiem“. Spočiatku bola od vedenia rehabilitačného strediska požiadavka, aby sa poslucháči neznámkovali. Ale ako on sám vypozoroval, musel začať známkovať žiakov, aby dodal lepší motív učiť sa.

Avšak prišiel rok 1975. Bežala naplno normalizácia, počas ktorej museli všetci vedúci pracovníci a inteligencia na dôležitých postoch prejsť previerkami, pri ktorých preverovali vzťah k socialistickej vlasti, jeho náboženské presvedčenie a podobne. Komunisti mu už dlhšie značne strpčovali život. Doktor Rosina chodieval verejne do kostola, denne na rannú omšu, deti hlásil na náboženskú výchovu a hlavne sa nepodriaďoval straníckym funkcionárom. Na otázku komisie či musí svoje deti hlásiť na náboženskú výchovu odpovedal bez vytáčok, musím a budem. Na otázku, či musí chodiť verejne do kostola, odpovedal tiež kladne musím a budem.

Ich pomsta prišla rýchlo, znížili mu plat a nedovolili mu, aby si ako primár urobil druhú atestáciu vo svojej špecializácii. Pre informáciu tých, čo nevedia, o čo ide, nuž na vedúcich miestach za komunizmu museli byť ľudia lojálni s režimom, ale často boli bez potrebného vzdelania a títo, ako sa povie, tvrdili muziku. Komunistickým funkcionárom, Rosinove verejné chodenie do kostola a prakticky náboženský život hodne rozčuľoval myseľ, lebo týmto svojím postojom dával príklad iným, že sa to dá! Zvlášť istý doktor z urológie a môj priateľ, Milan si na Rosinu spomínal ako jeho pevný postoj vo viere bol aj jemu príkladom. A takých ľudí bolo viac.

V tomto období dostal ponuku pracovať v Poprade, kde sa otvárala nová nemocnica. Riaditeľ popradskej nemocnice mal eminentný záujem o Rosinu, ktorý už z predošlých dvoch pracovísk mal veľké skúsenosti ako zriaďovať rehabilitačné pracovisko. Dostal prísľub od vtedajšieho riaditeľa popradskej nemocnice, že až túto ponuku príjme, bude mu umožnená druhá atestácia. Ponuku prijal. Rodina sa odsťahovala do Popradu, ale komunisti sa opäť postarali, aby sľúbenú atestáciu nedostal.

Poprad

V Poprade sa pustil - ako sa povie - od piky do vybudovania už tretieho rehabilitačného pracoviska. Dve ambulancie, vodoliečba, telocvičňa a na prvom poschodí lôžkové oddelenie. Samozrejme bolo nutné aj vybrať a zaškoliť si personál pre nové oddelenie. V Poprade mal aj dvoch sekundárov. Práca sa darila, spokojných pacientov bolo na mraky, ako sa povie.

Odmenou za to mu bola umožnená druhá atestácia, po ktorej tak veľmi túžil. Písal sa rok 1981, primár Rosina nastúpil v Bratislave na štúdium k druhej atestácii. Skôr než atestáciu dokončil, komunisti v Poprade ho zrušili ako primára na oddelení. Všetko sa to udialo počas jeho neprítomnosti, kým bol na štúdiách. Z úspešne absolvovanej atestácie sa čerstvo atestovaný primár vrátil ako sekundár, čiže pomocný lekár! Šok, ktorý sa mu ťažko predýchaval.

My, čo sme boli toho účastní, sme si až dodatočne uvedomili jeho hrdinstvo a už vyššie spomenutú dospelosť (dospelý človek nefňuká nenadáva, ale rozmýšľa čo ďalej) i jeho obrovský zápal pomáhať pacientom bez ohľadu na seba, na plat, ktorý mu znížili a na spoločenské ovácie. Tak ako jeho dedko, kde mu bolo mzdou za napravenú chrbticu iba jednoduché „pán boh zaplac sváčko“, alebo aj jeho učiteľ Lewit.

Odvolanie primára Rosinu z postu neostalo bez odozvy. Vtedajšia verejnosť to zaregistrovala ako krivdu, ktorá sa udiala na dobrom človekovi a odborníkovi. Ešte aj niektorí komunisti sa znepokojene pýtali, čo to s tým Rosinom urobili! Čo je ozaj až zvláštne nikdy nikto nepočul, že by na komunistov nadával, alebo nejako si ťažkal na osud a pod. Bral situáciu ako pravý zrelý muž, ktorý dobre vie, že život prináša nielen slávu, ale aj nástrahy. Dôležité je vytrvať, byť odhodlaný a veriť. Rosina veril.

Prípady z ambulancie

Doktor Rosina považoval za najzaujímavejší svoj výkon pri prípade dievčatka z dedinky Vrbov, ktoré sa volalo Anička Tetingerová. Počas sánkovačky, pri jazde dolu svahom, narazila hlavou do stĺpa, čo spôsobilo zvrtnutie hlavy v stavci C1, ktorá sa zafixovala v 45-stupňovom uhle. Prvýkrát ju manipuloval v ambulancii a druhýkrát pod narkózou na operačnej sále.

V Starej Ľubovni mu doviezli pacienta s vyskočeným pravým ramenným kĺbom a potrhaným púzdrom. Tento úraz spôsobili dvaja chlapi, ktorí sa viezli na sidecar (motorka s postranným vozíkom). Chlap sediaci vo vozíku vystrčil ruku a plesol po zadnej časti tela žene, ktorá šla popri ceste, pričom rýchlosť jazdy bola 90 km/h. Nevedel, že takýto úder môže spôsobiť zranenie, a pacientovi sa vyskočil ramenný kĺb. Tento úraz vyžadoval chirurgickú operáciu.
Ďalší pacient bol muž, ktorý mal polámané ruky. Po rehabilitácii sa neobnovila jemná motorika, pretože pacient nedokázal uchopiť tuhu od pera. Po ďalších procedúrach sa stav nezlepšil, a až na otázku lekára, aké mal zamestnanie, sa objavila príčina problému. Pacient bol lepič podlahových krytín a toluénové lepidlo poškodilo časť jeho mozgu, čo malo za následok motorické problémy.
Doktor si spomínal aj na prípad paraglajdistu, ktorý letel s pripnutými lyžami. Vietor ho zanesol na kostolnú vežu, z ktorej následne spadol. Tento pád mu spôsobil vážne zranenie chrbtice, no prežil vďaka stromom, ktoré obkolesovali kostol. Na rehabilitácii mu postupne vrátili pohybové funkcie, okrem jednej: stratil chuť lietať.
Ďalší pacient sa zranil počas futbalového zápasu, keď jeho obľúbený Poprad dal gól. Muž nadšene vyskočil, zreval "góól", rozhodil rukami a vyhodil si oba ramenné kĺby. Tento úraz bol dôsledkom nadmernej nadšenosti a ukazuje, že aj šport môže byť nebezpečný.

Manželka Katarína

Manželka Katarína bola vernou spoločníčkou MUDr. Rosinu po dobu 59 rokov. Vychovali spolu šesť detí, z ktorých jedna dcéra, tiež Katarína, sa stala odborníčkou na rehabilitáciu a pracuje na Kramároch v Bratislave.

Rodičia Kataríny pochádzali z Poľska, konkrétne z dediny Vyšné Šromovce, ktorá patrila do Galície pod Rakúskou ríšou. Jej starý otec bol majetný, pretože bol bača. Katarínin otec, Stanislav, bol sirota a musel sa starať o svoju rodinu, prežil vďaka pomoci širšej rodiny a ľudí z dediny.

Po svadbe sa rodičia Kataríny usadili v Spišskej Starej Vsi, no po prvej svetovej vojne sa hranica presunula a ich rodina sa ocitla na Slovensku, kým zvyšok rodiny ostal v Poľsku. Katarínina matka, rodená Gavendová, pochádzala z jedenástich detí, bola deväťtou, a dožila sa sto rokov.

Po svadbe s Stanislavom si kúpili dom v Spišskej Starej Vsi. Mária, najstaršia dcéra, vyštudovala vysokú školu pedagogickú a stala sa učiteľkou slovenčiny. Syn Štefan vyštudoval mäsiarsku školu a pracoval v Kežmarku, zatiaľ čo Klára študovala ekonomickú školu a pracovala v strojárňach. Katarína, najmladšia dcéra, vyštudovala zdravotnícku školu a pracovala ako sestra.

Katarína a MUDr. Rosina mali spolu šesť detí: Pavla, Gabrielu, Katarínu, Máriu, Františka a Barboru. Katarína čelila výčitkám za to, že mala viac detí, no jej najstarší syn sa jej zastal. Pracovala na posudkovom oddelení v Starej Ľubovni, ale iba na skrátený úväzok, aby mohla byť so svojimi deťmi. Rozhodli sa neposielať deti do škôlky, pretože boli praktizujúci veriaci a nechceli, aby ich deti vyrastali bez náboženského vplyvu.

Katarína zomrela v roku 2017 vo veku 84 rokov po dlhšej chorobe.

MUDr. Rosina žil v troch rôznych fázach spoločnosti. Narodil sa za prvej republiky, počas kapitalizmu, kde jeho rodičia mali obchod a polia. Bola to rodina, ktorá vychovávala deti k cieľavedomej práci a náboženskému životu. Po druhej svetovej vojne, keď mal Rosina 14 rokov, im armáda vzala kone a potraviny. V roku 1948 sa začal socializmus, ktorý rodine vzal polia a obchod. Z jeho otca sa stal nočný strážnik.

Rosina študoval katolícke gymnázium u Piaristov a po zmene režimu, socialistické gymnázium. Po skončení štúdia začal a ukončil vysokú školu za socializmu, no jeho pracovný život pokračoval v socializme a skončil v kapitalizme. Rosina nikdy neotvoril súkromnú prax, aj keď rodina ho k tomu pobádala, keďže bol už v šesťdesiatych rokoch. Pracoval však ďalej u svojho bývalého lekára až do svojej 86.

Rád používal príslovie: "Svetská sláva, poľná tráva", čo ukazovalo jeho skromný prístup k životu.

Manželka a deti MUDr. Rosinu	Manželia Rosinovci s najstarším pravnukom	Manželka, dcéra Mária a rehoľná sestra Maxima, teta MUDr. Rosinu
Veľká rodina Rosinovcov	Manuálna práca mu nikdy nebola cudzia

Záver

Na Spiši existuje príslovie: „Sme ľem ľudze“, čo znamená, že sme len ľudia, sme tu jeden pre druhého. Otec žil pre svoju rodinu, vštiepoval deťom správne hodnoty a postoj k životu. Naučil ich nebáť sa stáť si za svojím svetonázorom.

Žil aj pre svojich pacientov, pre nevidiacich žiakov, ktorým dal nový rozmer života, a svojím pevným postojom ako veriaci človek ukázal iným, že sa to dá. Rodičia, prarodičia, manželka a všetci, ktorí s ním žili, zanechali po sebe dobrú stopu.

MUDr. Rosina Alojz: "Mojím hobby je medicína."